LIST

            Tento príbeh sa odohral na jednom gymnáziu, kde som nepôsobil ako učiteľ, ale ako vychovávateľ. Je o jednom veľmi „drzom čísle“, o jednom z tých žiakov, pri vyslovení mena ktorých sa na konferencii pedagógov dvíhajú oči nahor a vzdychá sa. Tento pätnásťročný chalan sa prejavoval formou istej originálnej drzosti, ktorá šla rozdrapiť pedagógov už len kvôli tomu, lebo vedela trafiť do živého a v jeho bezočivosti sa vždy ukrýval kus pravdy.
            Tento druh drzosti moji kolegovia znášali veľmi ťažko. Mnohí mu prorokovali: „Nikdy školu nedokončí...“ A tak sa aj stalo.
            Asi o päť rokov mi poštár priniesol obálku. Bol v nej list od „drzého čísla“. Napísal ho zo sanatória pre srdcové choroby. Dostal som v živote a zodpovedal tisícky listov, ale žiaden nebol takýto. Mladý muž mi písal, že už rok tam leží a má čas premýšľať o celom svojom živote. Chcel mi len povedať, že uznáva, aký drzý a nezrelý bol a že si uvedomil, ako iným strpčoval život. V utrpení, ktoré prežíva teraz, našiel vieru a zmierenie s Bohom. Bez trpkosti sa dokáže pozrieť na všetko, čo prežil. Len mi to chcel povedať a pozdraviť ma.
            Obratom som na tento list odpovedal, ešte v tú istú hodinu. O štyri dni prišiel môj list späť s poznámkou: Adresát zomrel. Ešte mi napísal list, a odišiel. Drzé číslo predsa len dokončilo školu – školu života – a možno lepšie ako sa to podarí komukoľvek z nás.

(zdroj: Reinhold Stecher: Anekdoty zo života innsbruckého biskupa)